Tentokrát sme zvolili termín február, z dôvodu návštevy All Japan Koi Show, ktorá sa konala na začiatku mojej cesty.
Trip sa začal pomerne nešťastne,dostal som veľmi slušnú angínu,čo by nebol až taký problém,keby som nebol pred cestou veľmi slabý. Už len pomyslenie na dlhý let vo mne vyvolávalo nepríjemné obavy. Poslednú noc som sa definitívne rozhodol ,že to teda skúsim a pocestujem. Ráno som vstal teoreticky v predstihu a mal som 5 hodín do odletu vo Viedni. Následne po pohľade z okna som pochopil, že to nebude také jednoznačné, na ceste bolo asi 10 cm snehu a husto snežilo. Zbalil som čo sa dalo a po 2ks paralenoch som vyštartoval. Samozrejme pri Žarnovici som chytil kolónu za odhŕňačmi a takto priemerne šesťdesiatkou som došiel do Schwechatu. Po zaparkovaní na predplatenom, samozrejme najvzdialenejšom parkovisku som nastúpil do autobusu na terminál. Do odletu som mal 25 minút, to som už vedel, že je zle. V hale už nebol nikto z mojej leteckej spoločnosti, tak som doslova preletel všetky kontroly aj s mojím skialp batohom, ktorý som si prezieravo zobral miesto nespratného kufra. Takýmto štýlom som dobehol ku bráne presne v čase, keď poslednému cestujúcemu kontrolovali letenku. Ja som ešte žiadnu nemal, personál Aeroflotu mi ju po mojom miernom nátlaku vytlačil a celý šťastný som nasadol do lietadla. Hneď som si vybral náhradné oblečenie, pretože to bol celkom slušný bežecký výkon vzhľadom na môj zdravotný stav. Na toalete som zo seba zhodil prepotené veci a dúfajúc, že som aspoň tú chorobu vypotil, sadol som do pre mňa ako vždy minimalistického kresla. Tentokrát som letel s medzipristátím v Moskve, kde som ešte nikdy nebol. Veľa som z Moskvy nevidel, ale letisko je snáď väčšie ako v Amsterdame. Asi po dvoch hodinách som konečne nabral smer Tokio. Let prebehol pokojne až na pristátie, dokonca aj letušky prevracali oči, nárazy vetra boli veľké. Rezervoval som si hotel v severnej časti mesta,blízko Tokyo Ryutsu Center, kde na druhom poschodí mala byť výstava a tak som sa najprv presunul do blízkeho letiska autobusom. Na letisku som sa naobedoval v sushi bufete, kde som ocenil kvalitu ich prípravy a zdvorilosť. Nasledovala tá ťažšia časť,výber správneho vlaku a potom trafiť do hotela. Okolo 16 hodiny som pomocou aplikácie google maps našiel hotel v zastrčenej uličke. Na akože vrátnici bola asi 100 ročná pani ktorá vedela len svoju reč, ale na všetko sa usmievala a pochopila. Izba bola veľmi čistá, ja som hned ľahol na tatami a oddychoval. Bolo treba dobiť telefón, tak som bol pýtať adaptér na elektro zásuvku. Ten nemala, len stále opakovala „losan“. Vonku som sa opýtal prvého Teenagera že „losan“,až potom som si uvedomil, že je to obchod Lawson, niečo ako naše potraviny s rozličným tovarom. Opäť som musel vysvetlovať, čo mi treba, veľké problémy, nakoniec som si to našiel v regáli sám. Na večeru som si kúpil čosi vyprážané a spýtal som sa, že čo by som k tomu ako prílohu mohol jesť. Ono na pohľad nie je jasné, že čo je ktoré jedlo. Zavolal si vedúceho, dohadovali sa spolu,potom zobrali nejaký návod,či knihu a čosi tam hľadali. Zrejme sa jednalo o neštandardnú požiadavku, na ktorú neboli školení. Všeobecne japonská schopnosť improvizácie je asi na takej úrovni, ako moje spevácke schopnosti. Nakoniec som musel mávnuť rukou a na čosi som ukázal,čo ich veľmi potešilo.
Ráno ma čakal náročný program. Presun do Ryutsu Center, koi výstava, potom som mal v pláne obdivovať parky a záhrady v Tokyu. Presun som zvládol takmer bez problémov, dva prestupy, dva paraleny, lepší stav, prehĺtal som len s polovičným premáhaním ako včera, čo viac si môžem želať. Zrejme som časť patogénov vypotil deň predtým.
Na výstavu som prišiel krátko pred deviatou, akurát otvárali. Vo vlaku som sa zoznámil s dvomi chlapcami z Thajska, niesli ťažkú foto výbavu, prišli fotiť ryby a následne ich čakal trip do Niigaty, tak ako mňa. Ich angličtina bola ale viac než zúfalá,takže z odbornej debaty nebolo nič.
Dvere strážil policajt s mečom,čo dávalo podujatiu patričnú vážnosť. V podstate tam bolo skutočne dosť milionov v bazénoch, podotýkam eur. Výstava je dnes posledný deň, na rybách to aj vidno. Pokožka zvlášť bielych rýb je značne prekrvená, na druhej strane reagujú pokojne a skôr sa pohybujú k návštevníkom,ako od nich. Zrejme sú hladné, teplota vody ide nahor. Prevažuje kohaku sanke,showa,teda silná trojka, dosť je aj shiro,kujaku,goshiki....ale to by som musel vymenovať všetko.Tu treba spomenúť,čo je na rybe najdôležitejším kritériom hodnotenia, je to forma, tvar tela, pri danej veľkosti. K tomu farba, až potom kresba. Prečo sú niektoré ryby šampióni,iné nie? Je veľmi ťažké dochovať rybu nad 80cm, ešte ťažšie je zachovať jej optimálny tvar a prierez tela, mohutnosť, koreň chvosta, následne bezchybné ošupenie, plutvy, kvalitu pokožky, lesk...Farba je u tak veľkých rýb zvlášť problém, jej hustota sa rastom často stráca, vznikajú prázdne miesta, rovnomernosť intenzity po tele, následne kresba, ohraničenie, všetko veci, ktoré takmer nikdy nevyjdú na konkrétnej rybe výborne. Občas sa to podarí, a je z toho šampión. Tieto veci sa pochopia,len keď ich človek vidí skutočne naživo, a práve to bolo zmyslom výstavy pre mňa. Tieto veľké ryby sa často na výstave pri transporte nenávratne poškodia a stratia na cene. Videl som prázdny bazén v ktorom bol kus plutvy. Následne som v bazéne našiel majiteľku-obrovská samica kigoi s amputovanou časťou chvosta, víťaz Kawarimono Jumbo kategorie .Víťazi totiž putujú z pôvodných do nových bazénov na čestné miesto. Zrejme pri prelovení došlo k tomuto úrazu.
